Návštevu hradu som naplánovala v posledný deň výletu, aby mal pekný záver. Trochu sa to však skomplikovalo tým, že náš tato ráno skončil v 40stupňových horúčkach. Ak sme ho (ten hrad myslím) však chceli vidieť, neostávalo nám nič iné iba sa vybrať na cestu v trojici. Ja a moje dve baby, tri ženy v cudzom meste, s iným aj keď trochu príbuzným jazykom, neznámou mestskou dopravou a obrovským množstvom turistov.
Na zastávke som zistila, že sa tam asi nedostaneme jednou električkou, musíme prestupovať. Pani poradila ako. Kým sme našli druhý spoj trvalo to asi pol hodinu a ďalšiu pol hodinu sme na ňho museli čakať. Hm, trpezlivosť nie je silná stránka mojich detí.
Prišla stará električka, veľmi stará. Už vtedy mi zasvietila kontrolka. Zle. Po hodine čakania som stála pred otvorenými dverami, kde bol vchod tak úzky, že bolo na prvý pohľad jasné, že sa s kočíkom dnu nedostanem. Mám asi minútu vymyslieť ako tam, čo najrýchlejšie dostať dve deti a kočík, cez otvor široký asi 50cm. Deti vošli do električky, ja začala skladať kočík, keď sa v tom začali zatvárať dvere, a ja v záchvate paniky začala kričať „STOP, STOP“. V tom jeden mladý muž (touto cestou mu ďakujem) vlastným telom zabránil zatvoreniu dverí. Síce som si neplánovane vynútila pozornosť celej posádky električky ale dostali sme sa dnu všetci, spolu. Odhliadnuc od faktu, že som trošku skomplikovala dopravu, že som bola už po hodine mokrá ako myš, že takmer som odišla bez detí/kočíka, bol výlet fantastický. Len som si celý deň predstavovala ten scenár, že sa dvere zatvorili a ja ostala vonku, bola som si cestou domov potom kúpiť magnézium.Deti chceli najviac vidieť hrad a bim-bam(kostol) a aj tak sa však najzaujímavejším programom dňa stala obyčajná polica, o ktorú sa počas celého výletu hádali, robili si s ňou zle a Dorotka ju takmer hodinu čistila od suchej kôry. Pri prechádzke po hrade jej nakoniec padla do kanála, ten usedavý plač značil koniec sveta, a fakt že náš výlet sa práve skončil.Takže aj keď to mal by byť post z nádherného hradu Wawel najviac mi utkvela v pamäti zatvárajúca sa električka a palica, keďže sme sa vďaka jej vlastne ani nedostali do hradu. Vždy tak samu seba trochu sledujem ako to dám, keď sa vyberiem sama niekam s deťmi, vždy to stojí za to, aj keď na začiatku nikdy neviem odhadnúť ako to celé dopadne.Najlepšie však bolo, že naspať sme sa rozhodli ísť pešo, aby sme neriskovali ďalšiu cestu električkou (teda ja, babám bol ten adrenalín celkom sympatický), a pešo sme to mali k apartmánu celých 20 min, takže absolútne nechápem, načo sme sa tam trepali mestskou dopravou. Pani mi dobre poradila, ale asi by nemala robiť turistického sprievodcu.
Na zastávke som zistila, že sa tam asi nedostaneme jednou električkou, musíme prestupovať. Pani poradila ako. Kým sme našli druhý spoj trvalo to asi pol hodinu a ďalšiu pol hodinu sme na ňho museli čakať. Hm, trpezlivosť nie je silná stránka mojich detí.
Prišla stará električka, veľmi stará. Už vtedy mi zasvietila kontrolka. Zle. Po hodine čakania som stála pred otvorenými dverami, kde bol vchod tak úzky, že bolo na prvý pohľad jasné, že sa s kočíkom dnu nedostanem. Mám asi minútu vymyslieť ako tam, čo najrýchlejšie dostať dve deti a kočík, cez otvor široký asi 50cm. Deti vošli do električky, ja začala skladať kočík, keď sa v tom začali zatvárať dvere, a ja v záchvate paniky začala kričať „STOP, STOP“. V tom jeden mladý muž (touto cestou mu ďakujem) vlastným telom zabránil zatvoreniu dverí. Síce som si neplánovane vynútila pozornosť celej posádky električky ale dostali sme sa dnu všetci, spolu. Odhliadnuc od faktu, že som trošku skomplikovala dopravu, že som bola už po hodine mokrá ako myš, že takmer som odišla bez detí/kočíka, bol výlet fantastický. Len som si celý deň predstavovala ten scenár, že sa dvere zatvorili a ja ostala vonku, bola som si cestou domov potom kúpiť magnézium.Deti chceli najviac vidieť hrad a bim-bam(kostol) a aj tak sa však najzaujímavejším programom dňa stala obyčajná polica, o ktorú sa počas celého výletu hádali, robili si s ňou zle a Dorotka ju takmer hodinu čistila od suchej kôry. Pri prechádzke po hrade jej nakoniec padla do kanála, ten usedavý plač značil koniec sveta, a fakt že náš výlet sa práve skončil.Takže aj keď to mal by byť post z nádherného hradu Wawel najviac mi utkvela v pamäti zatvárajúca sa električka a palica, keďže sme sa vďaka jej vlastne ani nedostali do hradu. Vždy tak samu seba trochu sledujem ako to dám, keď sa vyberiem sama niekam s deťmi, vždy to stojí za to, aj keď na začiatku nikdy neviem odhadnúť ako to celé dopadne.Najlepšie však bolo, že naspať sme sa rozhodli ísť pešo, aby sme neriskovali ďalšiu cestu električkou (teda ja, babám bol ten adrenalín celkom sympatický), a pešo sme to mali k apartmánu celých 20 min, takže absolútne nechápem, načo sme sa tam trepali mestskou dopravou. Pani mi dobre poradila, ale asi by nemala robiť turistického sprievodcu.
vaša Grétka, Dorotka a Miška
xxx
Hlavný bod programu, robme si napriek, na to je Gréta špecialista.
Dorotka a Grétka: mikiny MILE vesmírna kolekcia TU
2 komentáre
Miska, vedeli by ste mi odporucit nejake ubytovanie v Krakove? Rozmyslame, ze by sme si pozreli toto mesto s nasimi detmi (7 mesiacov a 2 roky) a spomenula som si na Vas clanok…
Boli sme v Yourplace Biskupia Apartments, vrelo odporúčam, asi 5-7 minút pešo od hlavného námestia a asi dve minuty je odtiaľ aj obchod – potraviny ?