Časy, keď bol fotograf celé dni zatvorený v tmavej komore a čakal na každú fotografiu, pretože ju po prvýkrát videl až tam, sú už preč. Žiadny digitál, karta do foťáku alebo 300 fotiek. Film s pár fotkami a koniec. Celý deň sa s nimi pracovalo. Dnes fotografia trochu stráca na hodnote, tá tlačená. Kedysi starostlivo založené v albumoch, dnes roztriedené v albumoch na fejsbuku, modrom koníkovi alebo iných mediách. Nie každý sme takí, ale väčšina z nás, ruku na srdce, kto si pravidelne tlačí fotografie? Máte môj obdiv!
Mám fotky v rámoch na stenách a policiach. Priznávam sa, že albumy nemám, len z čias, keď bola Dorotka malá, všetko v počítači. Nenosím ani fotky v peňaženke. Po novom ich nosím v srdci, na hrudi.
Nápad s medailónom som dostala, keď som na stránke eppi.cz hľadala darček pre kmotričku. Hneď som vedela, že niečo podobné chcem. Ten, čo som si vybrala však už nemali a tak mi poslali mailom 4 náhradné varianty, z ktorých som si mohla vybrať. Vybrala som! Strieborný s ružovou látkou a nápisom deklarujúcim ten najkrajší status. Občas sa stretnem s názorom, že to, že sme matkami sa príliš propaguje, akoby to bolo najviac. Bacha ono to aj najviac je! Nikto mi nikdy nezoberie ten pocit hrdosti, ktorý nosím a nemám problém si to napísať aj na čelo, že som MAMA! Pretože som pyšná na seba, na to, že som porodila, dve úžasné ľudské bytosti a na nich, že si tie dve krásne čisté duše vybrali za matku mňa.
Srdce nosím takmer stále a sama sa tomu zvláštnemu pocitu, čo pri tom mám čudujem, ale niekedy sa zastavím, zadívam na dievčatá a silno v dlani zovriem medailón, akoby som zrazu cítila, že ich objímam, aj keď len v mysli. Dorotka každému rozpráva, že ich mama nosí zatvorené v srdiečku, tak ja len pri nechápavom pohľade ukážem na krk.
Ako som už raz písala, šperky nenosím, len také, ktoré majú pre mňa citovú hodnotu a preto mám na prste svadobnú obrúčku a na krku srdce, pretože som manželka a hrdá MATKA!
