Robiť si plány

Apríl bol náročný a bláznivý. Moje vyčerpanie bolo extrémne. Veľmi veľa som plakala a paradoxne to mi dalo oveľa viac dôvodov na to, aby som sa smiala, často a úprimne. Pocítila som trpkú príchuť života, nespravodlivosť a našla silu v rodine. Všetky tieto veci ma posunuli o krok ďalej. A napísala som článok o tom, ako mi prišli do života 3 najväčšie poklady
.
Väčšinou si v živote robíme plány, čo by keby, čo by sme chceli dosiahnuť, kam sa dostať, čo by sme radi precestovali, čo si kúpili …mohla by som písať do nekonečna, je toho naozaj veľa.
Ozajstný život sa však deje okolo nás práve vtedy, keď si my robíme plány. A nesústredíme sa na to, čo JE ale, čo bude.

Od gymnázia som bola vždy orientovaná na svoju kariéru a svoje sny a plány som spájala len s pracovnými úspechmi. Deti som vždy milovala ale akosi som vedela, že to príde, keď to bude mať prísť a toto asi nenaplánujem presne podľa toho, aby mi to zapadlo do mojej mozaiky. Veľmi často sa stretávam s názorom u bezdetných párov, že príchod detí podmieňujú pre mňa nie pochopiteľnými často hmotnými vecami. Áno nechápem ich teraz, ale kedysi som sa na to pozerala podobne.
Deti mi však dali pocítiť, že plány sú síce fajn ale oni sa aj tak samé rozhodnú, kedy prídu do našich životov, a aj keď nám to môže pripadať ako nie úplne ideálne obdobie, som si istá, že lepší čas si vybrať nemohli.  Tá malá dušička si určite vyberie vhodnejší čas ako by sme jej ho vybrali my.

Mala som plány ….
Mala som 25 rokov, keď som spoznala manžela. Tiež som to nemala v pláne. Krátko pred svadbou s niekym úplne iným. Jedna cesta vlakom mi zmenila život. Po roku sme sa zasnúbili a ja som sa vždy búchala do pŕs, že sa nikdy nebudem vydávať tehotná, jednoducho to tak nechcem … hádajte ako to dopadlo? 4 mesiace pred svadbou som zistila, že nosím pod srdcom Dorotku. Zrazu mi prišla celá tá svadba nie tak podstatná ako ten poklad, ktorý nosím pod srdcom. Zrazu pre mňa svadba nebola stresujúcim kolotočom. Síce som sa musela vzdať svojich dokonalých šiat a týždeň pred svadbou ich vymeniť za iné, no stálo to za to. Presne v tom čase som podpísala zmluvu na vysnívanú marketingovú pozíciu v jednej známej telekomunikačnej spoločnosti za rozprávkový plat. Nenastúpila som, nemalo to význam, ak som už v tom…
Tak som si začala plánovať nástup do práce po prvej materskej ….
Išla som skôr, lebo som mala pocit, že musím. Nemusela som, ja som chcela. Počas celej materskej som si tvrdila, že budem robiť riaditeľku v banke lebo je to super job predsa. Robíš od – do a máš v podstate lukratívnu prácu. Tak som tam v 28čke nastúpila. Mladá, odhodlaná a ambiciózna. Veľmi skoro ma však tento entuziazmus prešiel. Bola to extrémne náročná práca plná pravidiel bez štipky kreativity, ktorú ja milujem. Nemala ma rada šéfka, nemali ma radi kolegovia a ja som každý mesiac brala iné antibiotiká lebo psychika bola na dne. Nestíhala som chodiť do škôlky, Dorotka bola stále chorá a mňa po pol roku začala premáhať taká silná únava, že som párkrát zaspala počas dňa na stole. O týždeň na to sa mi zaružovela druhá čiarka na teste. Grétka. Začal sa ďalší kolotoč, krvácanie a obavy o to, či to spolu zvládneme. Zvládli, zubami, nechtami. Ja som dala výpoveď a uvedomila si, že už nikdy v živote nechcem robiť nič takéto.
Potom prišiel ďaľší skvelý plán. Dorotka pôjde do školy, Grétka do škôlky a ja si vyhradím konečne po šiestich rokoch čas len pre seba a začnem sa realizovať. Až na to, že ešte 2 mesiace pred tým ako sa to stalo, som porodila tretíkrát. Opäť neplánovane. Dokonca som videla svojho muža chodiť po dome veľmi zadumane ešte dva týždne po pozitívnom teste ako rozmýšľa, kedy sa to vlastne celé stalo, že si vôbec nepamätá ten moment.
A potom sa narodilo slnko, občas zubaté ale všetkými milované. Agáta.

Dôležité je sa asi nepreplánovať a svoj život žiť. Všade sme nahraditeľní len doma nie. Nemala som svadbu podľa svojich predstáv, nenastúpila som do práce, po ktorej som túžila a nevydržala v banke ani rok, nenastúpila po druhej materskej dovolenke do práce ale nevymenila by som to za nič na svete ani len na sekundu. Ja som im za to vlastne nesmierne vďačná. Zachránili ma. Zachránili od stereotypov a nie tak podstatných rolí, ktoré by som musela deň čo deň hrať.
Detstvo mojich detí je naozaj len malá časť môjho života ale tá najkrajšia a nikdy sa žiaden moment z tohoto obdobia už nezopakuje. Treba si to užiť, so všetkým, čo k tomu patrí!
Keď sme sa Evity Urbaníkovej na jednom stretnutí opýtali ako sa dá skĺbiť práca a deti., povedala, že nedá. Buď kríva jedno alebo druhé, a že dnes vie, že ak by išla do práce o rok neskôr, absolútne nič by jej neušlo. Následne na to mi to povedal aj človek, ktorý priniesol na Slovensko a do Českej republiky veľmi významnú detskú značku, že ľutuje ten čas, kedy boli s manželkou pohltení budovaním firmy a neužili si detstvo svojho jediného syna. Sú to silné slová reálnych rodičov…….

Byť rodičom nie je povinnosť alebo vec, ktorú si viete naplánovať do diára. Je to ten najcennejší dar, preto s nim tak treba aj zaobchádzať.

A áno, som unavená matka., frflem, nevládzem, som ohučaná, tvárim sa, že stíham, občas potrebujem zúfalo vypnúť,  kričím, plačem, potom sa ospravedlňujem a smejem ako blázon, zabúdam, posúvam veci, objímam, bozkávam sa, schovávam sa a stále plánujem.
Ale pri tom všetkom sú deti stred môjho vesmíru, lebo som MAMA!

majte krásny DEŇ MATIEK!

vaša Miška
​xxx

foto: Kristína Botlová