Vraj viem veľa písať o móde mi jedna maminka raz napísala. No verte, či nie aj mám občas svoje dni, keď to ide veľmi ťažko. Napríklad teraz sa pomaly dostávame z chorôb a po 6dňovej izolačke dochádzajú slová aj mne. Vonku svieti slnko a ja sa naň “dívam cez okno”.
Ale predsa mi nedá nepodeliť sa s vami o tieto fotografie, ktoré vznikli už trochu dávnejšie, no to prvotné nadšenie z nich ešte stále cítim. Akosi nestíham registrovať ako mi toto dieťa rýchlo rastie. Viem, že vždy ma bude potrebovať som predsa mama. Ale zrazu ma nepotrebuje pri tom všetkom, na čo som bola pri nej zvyknutá. U detí to príde akosi samo, len my matky sa s tým trochu ťažšie vyrovnávame. A teraz nevravím o tom, že sa sama naobeduje alebo oblečie. Milujem ju. Je prvá. A vždy bude. Ona prvá ma naučila ako má matka milovať svoje dieťa, a koľko lásky dokáže tak malý človek vyprodukovať. Ona prvá ma naučila zapracovať na mojej chaotickej logistike a začať plánovať. Naučila ma, že odniesť dokážem toho na rukách naozaj veľa ak som dostatočne kreatívna. Že sa dá snívať s otvorenými očami. Že pokojne môžem robiť aj štyri veci súčasne, pričom dve boli pre mňa predtým maximum. A stále ma učí a núti tým svojim detským nenúteným spôsobom na sebe ako matke pracovať. Vyrástla, zatiaľ len trochu ….(o tom svedčí už samotný fakt, že si ten klobúk nechá dobrovoľne na hlave). Ale už teraz ma toho naučila viac ako všetky školy dokopy.
klobúk GAP (link TU) / košela GAP (link TU)/motýlik MIRAU (link TU) /kožená bunda RIVER ISLAND (podobná link TU)