NIEČO VÁM POVIEM…

Ja som nevedela a dodnes neviem „r“. Teraz keď mám 30 je to vraj sexy (nechápem toto spojenie s čudným r, ale budiš) ? Nepamätám si síce, aby sa mi za to niekto v škôlke/škole posmieval, ale pamätám si veľmi jasne, že som sa ja sama za to strašne hanbila a už ako dieťa som pri rozprávaní hľadala v mysli synonymické slová bez r ? A že ma učiteľka v 1.A dala nahlas čítať v šlabikári písmenko dlhé “ŕ”. Ešte teraz si viem vybaviť to zdesenie, keď ma vyvolala. Ale potom asi po veľmi dlhom čase som to prestala riešiť. Asi ma vtedy za to čudné r prvýkrát niekto pochválil ?

Tiez mam za sebou plastiku usi. Vydrankala som si ju v lete po druhej triede na ZS, originalita v nasej triede nebola, tiez som bola dumbo ? moje usi boli ale totalne pretocene, nieco sa neda ani plastikou spravit, usnice mam zdeformovane a je to vidiet, ty mas este krasne usi oproti mne ??‍♀️ To, ci bude mat mala usi po mne najviac riesila moja svokra, uz mi liezla s tym na nervy. A co ked? Aspon sa nebude posmievat druhym detom, lebo vie, ake to je, nebyt dokonala a zacne sa ich zastavat. A z takeho dietata vyrastie dobry clovek. Aj z Gretky. O tom predsa nasa uloha je! Vychovat dobrych ludi ?

Tomuto sa človek asi nikdy celkom nevyhne. Na základke sa mi vysmievali za okuliare, na gympli som ich už nemala, ale zase sa našlo niečo iné hodné komentárov – krivé zuby, pehy… jedna spolužiačka, obdarená rovnako veľkými lentilkami ako ja, komentovala moju prvú podprsenku slovami: “Nosila by si topánky, keby si nemala nohy?” Pritom sama mala na sebe tú istú nepodšitú, bezkosticovú vec, ktorá mala bližšie k tielku než k ozajstnej podprsenke 🙂 Pubertu som prežila v presvedčení, že som malá a tučná, pretože baby okolo mňa boli vyššie a chudšie. Dnes sa z toho smejem a hovorím si, čo by som za tú svoju “tučnú” postavu teraz dala. A tiež viem, že spomínanej spolužiačke sa síce nikto za nič neposmieval, ale dospievanie prežila zdeptanejšia ako ja, pretože s poukazovaním na vlastné nedostatky si bohate vystačila sama.
Na druhej strane, sama nie som v tomto smere bez viny, tiež som sa posmievala niekomu inému a spätne ma to veľmi mrzí. Nemyslím si, že to bolo zapríčinené mojou vlastnou frustráciou, aj keď si ani trochu nespomínam, čo ma k tomu viedlo. Možno len obyčajné pubertálne zatmenie mozgu, tak ako aj u ostatných. V tom veku asi nikto nerozmýšľa nad dôsledkami svojich posmeškov – veď sú to len srandičky, ako by to už len mohlo niekomu ublížiť, všakže? Blbé je, keď niekto z tohto zatmenia nevyrastie a ťahá sa to s ním až do dospelosti, pretože vtedy sa obyčaná pubertálna bezmyšlienkovitosť zvykne premeniť na skalopevné presvedčenie o vlastnom patente na rozum.
Takže čo s tým? Ja raz svojím deťom porozprávam toto všetko, ale s vedomím, že mi v tej chvíli vôbec nemusia veriť. Ani ja som neverila, keď mi hovorili, že nie som tučná. A to, že som pekná, som uverila až môjmu mužovi 🙂 Tú cestu k stavu “mám sa rád” si asi každý musí prejsť sám, ale verím tomu, že v rodine sa dajú vytvoriť podmienky, ktoré ju uľahčia a skrátia.